Ken Norton - The Black Herkules

Z mnohých prezývok, ktoré si od fanúšikov boxerského sveta vyslúžil, ho pravdepodobne najlepšie vystihuje slovné spojenie „The Black Hercules.” Obsahuje všetko potrebné aj bez prekladu. Boxerský fanúšikovia si ho spájajú najmä v súvislosti s Muhammadom Ali, s ktorým vybojoval fantastickú zápasovú trilógiu. Či už je to na adresu Aliho alebo jeho rivala z ringu Kena Nortona chvála, kritika alebo iba úvaha, boxerský fanúšikovia sa k ich zápasom vracajú radi aj napriek tomu, že dnes už patria hlbšie do histórie.

Hoci vybojoval medzi šestnástimi povrazmi vynikajúce a oku fanúšika lahodiace zápasy s velikánmi ako už spomínaný Ali, George Foreman, Larry Holmes alebo Jerry Quarry, s boxom začal na rozdiel od svojich kolegov pomerne neskoro.

Nezbedník. To by najlepšie popísalo ranný vek Kena Nortona. Nebol zákerný, ani násilný. Bol jednoducho živý a nezbedný. Ako osem ročný pretekal Ken na bicykli, na čom by nebolo nič zvláštne, keby nešlo o závod s nákladným vlakom. Víťazil a páčilo sa mu to. Znie to šialene, ale malého Kennyho bavilo, keď stihol prefičať cez koľajisko a vzápätí vlak mu prefrčal za pätami. Potom, sa ale takmer stala tragédia. Neodhadol vzdialenosť a plne rozbehnutý vlak vrazil do zadného kolesa jeho bicykla. Sila nárazu a tlak vzduchu Kena našťastie odhodila niekoľko metrov do hlbokej trávy. Vzápätí vlak svojimi obrovskými kolesami prešiel po kolieskach jeho detského bicykla.

Ani si neuvedomoval aké šťastie ho pri tejto detskej rozmarnosti stretlo. Po kom, ale bol? Veď jeho otec John Edward Norton bol celkom iný. „Premýšľal čo povedať a povedal o čom premýšľať,“ zaspomínal si Ken.

I keď Ken robil neustále zlobu, John aj napriek prísnosti nikdy nedokázal strhnúť opasok a naložiť mu na zadok. John bol 170 centimetrov vysoký chlapík, ktorý poctivo pracoval celý svoj život. Jeho útla postava, ale vládla na prekvapenie obrovskej sile a energii za niekoľkých chlapov. Aby mohol zarábať peniaze počas povestnej finančnej krízy, musel zo školy odísť už v desiatich rokoch. Chudoba bola hrozná a tak desať mesiacov tvrdo pracoval. Z dieťaťa sa razom stal dospelý človek a chuť do práce ho neopustila ani v dospelom veku. Musel zabezpečiť jedlo a ošatenie pre Ruth a Kena aj za cenu práce u troch zamestnávateľov súčasne. „Pamätám si, že ráno vykladal vagóny s uhlím, poobede upratoval v holičstve a večer riadil hasičské auto,“ prezradil Ken vo svojej autobiografii.

V zamestnaní hasičského zboru pracoval John 11 rokov, potom mu ale museli amputovať pravú nohu, čo mu v práci vodiča pochopiteľne bránilo. Amputáciu nohy nikdy nebral ako handicap a naďalej viedol plnohodnotný život. Novú prácu našiel na policajnom oddelení ako dispečer.

John Norton, ale nebol Kenov biologický otec. Ken to dobre vedel, no vážil si ho možno aj preto, že ho John vždy vychovával ako vlastného. Jeho otec bol v skutočnosti George Florence, ktorý jeho matku Ruth priviedol do druhého stavu v jej 15tich rokoch. Nebol o nič starší, preto svadba neprichádzala do úvahy. V tej dobe bolo mimomanželské dieťa v mestečku, kde každý pozná každého, úplne spoločensky neprípustné. V čase Kenovho narodenia, ale rodičia boli už od seba, preto nikto nevedel „s kým to tá Ruth má.“

Ruth si o tri roky neskôr vzala Johna a to, že nie je jeho otec sa dozvedel Ken už v rannom veku. Po George Florencovi dostal genetický dar. Florence meral takmer 190 centimetrov a mal svalnatú atletickú postavu. Fyzická stránka teda bola od Georga, bezúhonnosť, čestnosť a slušnosť, mu ale vštepoval otčim John Norton. „V hlave i v srdci je mojím otcom John Norton,“ napísal Ken.

Neskôr sa začal o minulosti svojho biologického otca zaujímať. To čo sa dozvedel, ho šokovalo. Jeho biologický otec zomrel v Kalifornii pod rušňom, potom ako jeho automobil zachytil vlak, ktorý ho rozmliaždil.

Ken sa narodil ako Kenneth Howard Florence a zmena mena prišla až po sobáši jeho rodičov. Ten sa konal 21. júna 1947 a v tento deň sa po prvý raz Ken podpísal ako Kenneth Howard Norton. Jeho matka Ruth pochádzala z Missouri a do Jacksonville odkiaľ pochádzal John sa s rodinou prisťahovala, keď mala jeden rok.

Na rozdiel od mnohých profesionálnych boxerov vyrastal Kenny v kompletnej a slušne zabezpečenej rodine, kde nebola o nič núdza. Bol jediné dieťa a rodičia mu povolili takmer všetko, čo si vzal do hlavy. Chlapček, ale nebol rozmaznávaný iba rodičmi. Podieľala sa na tom aj „teta“ Mary, ktorá sa cez deň, zatiaľ čo Ruth pracovala v nemocnici na poste riaditeľky, starala o domácnosť. Mary sa snažil držať Kena na uzde svojou pevnou rukou, no príliš sa to nedarilo ani jej. V nemalej miere za to mohlo jej obrovské srdce. Aj napriek tomu ju Ken poslúchal viac ako Ruth s Johnom. Miloval prenikavý a hlučný smiech svojej pestúnky, preto ju zbytočne nehneval. Bolo lepšie, keď sa smiala.

Kena, ale ani Mary nedokázala úplne ustrážiť. Keď jedného dňa prišiel na návštevu jeho strýko, Ken ho nechal zaspať a svojimi drobnými rúčkami ho takmer zadusil. Nie, nechcel ho zavraždiť, iba mu v rámci zábavy v spánku upchal nos i ústa...

Ken bol vždy väčší ako jeho rovesníci a mal vždy energie na rozdávanie, čo sa preukázalo aj v nejednej guľovačke. Aj miestna polícia pri vyšetrovaní rozbitých okien v susedstve podľa popisu jeho postavy takmer vždy dospela k tomu, že páchateľ bude práve Ken. Podobne ako polícia i Ruth s Johnom dobre vedeli, že v tom má prsty ich syn. Nik mu, ale skutky nedokázal dokázať.

Vylomeniny ho postupne začali opúšťať až potom ako objavil šport. Stal sa najlepším atlétom už na základnej škole. Ako deväť ročný vstal tri krát na stupni víťazov na juniorskej olympiáde. Zahviezdil v šprinte na 100 yardov (91, 44 m), v skoku z miesta a v 440 yardovej štafete, ktorú bežal s priateľmi John Mannom, Joe Clemom a Bobby McCaanom.

[…]