Je box nebezpečný sport?
Nikdy som nemyslel, že by som dokázal diskutovať s niekým, komu sa zdá byť box surový, dlhšie ako päť minút. Pravdou je, že zväčša niečo také vypúšťa z úst človek bez hlbšieho zamyslenia, ktorý vás napokon dorazí typickým „veď sa pozri ako
Nikdy som nemyslel, že by som dokázal diskutovať s niekým, komu sa zdá byť box surový, dlhšie ako päť minút. Pravdou je, že zväčša niečo také vypúšťa z úst človek bez hlbšieho zamyslenia, ktorý vás napokon dorazí typickým „veď sa pozri ako dopadol Muhammad Ali, alebo ako sa volá!“
Ľudskej hlúposti sa jednoducho nevyhnete. Čo je, ale horšie, veľmi ťažko sa jej v takejto forme odporuje. Nechcel by som sa nikoho dotknúť iba preto, že mu box nie je po chuti, veď právo na slobodu prejavu má každý z nás a dokonca je chránené zákonom. Diskusiám na túto tému sa snažím vyhýbať. Ak sa už vyhnúť nedá, na reakcie tohto typu sa snažím reagovať citovaním pána Tormu: „Za svoj život som spoznal množstvo hlúpych ľudí a mnohí z nich nikdy neboxovali!“
No a čo sa týka samotnej žijúcej legendy Muhammada Aliho a jeho Parkinsona, je pravda, že sa mu telo trasie a nedokáže synchronizovane chodiť. Ale, čo je to vlastne Parkinson? Ide o pomalé progresívne neurologické ochorenie, ktoré zasahuje malé množstvo buniek v strednom mozgu, nazývajúce sa substantia nigra. Postupná degenerácia týchto buniek zapríčiňuje zníženie hladiny životne dôležitej chemickej látky v mozgu - dopamínu, čo spôsobuje klasické príznaky Parkinsona. Ak by ste postavili do radu sto ľudí, jeden z nich by na seba upozorňoval trasením na jednej strane tela. Určite by ste si na ňom všimli aj malátne pohyby, ba až stuhnutosť tela, nehovoriac o problémoch s koordináciou pohybu. Taký je Parkinson. Trpia ním aj milióny obyvateľov planéty, ktorí nikdy neboxovali.
Na otázku, či je box bezpečný alebo nie, by sme mohli polemizovať a škriepiť sa dlhé hodiny. Na koho strane je pravda? Je pochopiteľné, že inkasovanie úderov nášmu organizmu nijako neprospieva a ak chcem byť objektívny, nemôžem nespomenúť aj smrť v ringu. Áno, stávajú sa aj takéto tragédie. Nie sú samozrejmosťou, ale z času na čas bohužiaľ neobchádzajú ani ring. Ak, ale obrátime mincu na druhú stranu a otvoríme oči, zistíme, že tragédie sa nevyhýbajú ani iným športoviskám. „Pani Smrť“ kosí všade. Športový fanúšikovia si iste spomínajú na rok 2004, kedy zastavila tlkot srdcia štyrom špičkovým futbalistom. Deje sa to v každom športovom odvetví a deje sa to od počiatku športových súťaží.
A zranenia? Najviac ich má svedomí basketbal. Bránenie pod košom býva najčastejším miestom kontaktu hráčov, preto už dnes bežne hráči nosia ochranné okuliare a chrániče chrupu. Napríklad sezóna 2009 bola pre Portland Trail Blazers úplne katastrofálna. Greg Oden si praskol jabĺčko v ľavom kolene pri blokovaní protihráča. Pri dopade z výskoku si Patrick Mills zranil členok v následku zlého dopadu na palubovku. Nicolas Batum utrpel zranenie pravého ramena a po doliečení jeho chrupavka opäť nevydržala. Travis Outlaw nehral celú sezónu pre komplikovanú zlomeninu nohy. Jeho kolega Martell Webster mal podobnú zlomeninu, ktorá po návrate na ihrisko opäť praskla. A zranenia sa nevyhli ani trénerovi Nate McMillanovi, ktorému sa roztrhla achilovka pri vstupe na ihrisko počas rozdeľovania hráčov.
Veľmi nepríjemný zážitok má aj Nelson Cruz z baseballového teamu Texas Rangers, ktorý bol zasiahnutý v šiestej zmene loptičkou do nechránenej časti hlavy pri uchu. Loptička letiaca od Yovani Gallarda ho zrazila na zem, kde ležal niekoľko minút a potom musel byť hospitalizovaný.
Tu nastáva otázka, ktorý šport je vlastne bezpečný? Ak si posvietime na definíciu slovíčka bezpečnosť, zistíme, že je to veľmi relatívny pojem. Čo je dnes vôbec bezpečné, keď sa môžeme zabiť aj v najbezpečnejšom aute sveta? Ak by sme sa uchýlili k porovnaniam, ktorý šport je bezpečný a nerizikový, mohli by sme skonštatovať, že určité riziko zranenia je v každom športe. A to na nás zovšetkých strán hrnú varovania rôznych odborníkov, hlásajúcich o tom ako málo športujeme. Niekto športuje pre udržanie svojho tela v lepšej kondícii, iný zas len pre spálenie kalórií, ktoré do seba hádže počas krátkej obednej prestávky a ešte stále sa medzi nami nachádzajú a tí, ktorí športujú „profesionálne.“
Športovať teda, alebo nie? Nie je bezpečnejšie predsa len to vysedávanie pri televízii, či počítači?
V roku 2006 National Electronic Injury Surveillance System oznámil svetu veľmi zaujímavé čísla týkajúce sa zranení na športoviskách. Viac ako pol milióna zranení bolo zaregistrovaných iba v basketbale. Ďalšie dva milióny zranení boli spojené s cyklistikou, americkým futbalom a inými športmi. V roku 1998 si športové zranenia vyžiadali náklady na ošetrenie a liečbu vo výške 18.7 biliónov dolárov.
Ak odbočíme od súťažného športu k rekreačnému, môže sa nám to zdať prekvapivé, no najviac smrteľných zranení prichádza pri cyklistike. Príčina nehôd je rôzna. Zlá viditeľnosť, nerešpektovanie dopravných predpisov a tak sa najčastejšie nešťastník zrazil s motorovým vozidlom. Nasleduje utopenie počas plávania a rôzne nehody z lyžovačiek.
Čo sa týka samotného športového odvetvia, v top desiatke je na prvej priečke basketbal zo 529,837 zraneniami, nasleduje cyklistika 490 434, americký futbal 460 210, motošport 275 123, baseball 274 867, fitnes 269 249, futbal 186 544, plávanie 164 607, lyžovanie, snowboarding 96 119, rugby 85 580.
A to mnohí argumentujú tým, že box je surový a úder na hlavu legitímny cieľ pre útok. Pozor! Úder v zmysle zasiahnutia súpera, alebo vyradenia súpera z hry. Nie úder zo zámerom zabiť, ako to mnohí novinári prezentujú! Jeden z nich dokonca raz nad svoj príspevok napísal „knokaut – jediná vražda povolená zákonom!“
[…]

